Masové médiá a propaganda/manipulácia

Autor: Róbert Jakab | 26.11.2012 o 8:00 | (upravené 26.11.2012 o 8:12) Karma článku: 1,54 | Prečítané:  826x

Treba si uvedomiť aj to, že existuje čosi ako príčinná funkcia slova. To znamená, že slovo môže mať rovnako reálne účinky ako skutok, čiže je možné pôsobiť aj pomocou slov “(Ilowiecki, Zasepa, 2003, s.7).

Podobne ako propaganda, tak aj manipulácia s informáciami, reklama či cenzúra, využívajú naivitu ľudského vedomia a využívajú ju v prospech svojho pôsobenia. Tak ako to začalo pred pár storočiami, tak je tomu aj dnes a popravde nevidím taktiež žiadnu zmenu do budúcnosti. Dnešná „propaganda" využíva všetky možné prostriedky na balamutenie ľudí a ovládanie ich vedomia. Čo je to propaganda a ako to teda všetko začalo ?

Propaganda je forma komunikácie, ktorá je zameraná na ovplyvňovanie postojov komunity a spoločnosti voči istej príčine či postaveniu. Je šírená obrovskou škálou médií za účelom vytvorenia očakávaného výsledku, teda ovplyvnenia postoja človeka. Fakty prezentuje veľmi selektívne a snaží sa pôsobiť na naše city, potreby či názory. Požadovaným výsledkom je predovšetkým zmena postoja cieľovej skupiny v práve týchto „sektoroch". Hlavným dôvodom enormne silnej negatívnej konotácie tohto pojmu je fakt, že propaganda bola primárne zaužívaná vo forme politického boja. Predvojnový účel propagandy bol však čisto neutrálny či dokonca pozitívny. Mal za úlohu oboznamovať ľudí s dôležitými informáciami. Upozorňovať ich na blížiace sa sčítanie ľudu, voľby, alebo ich vyzývať na ohlásenie zločinov. Mala rozširovať, propagovať a vyjadrovať podporu istých myšlienok. Význam slova nebol prvotne pejoratívny. Propaganda ako taká vznikla počas prvej svetovej vojny. Jej predkovia však siahajú omnoho hlbšie do dejín.

Propaganda je ľudskou činnosťou, ktorá siaha niekoľko tisíc rokov do minulosti. Dalo by sa povedať, že existuje od čias vzniku politiky, komunikácie, či samotného človeka. Odjakživa je totiž človeku vlastná schopnosť manipulácie a presadzovania vlastných názorov. Ak teda nerátame apolitickú formu propagandy, prvé známky o nej pochádzajú približne zo 6. storočia pred naším letopočtom. Za veľmi skorý príklad propagandy môžeme považovať bisotunský (Irán) zápis o vzostupe panovníka Dáriusa I. na perzský trón z roku 515 pred Kristom. Šíreniu politických či náboženských názorov sa postupom času nevyhla žiadna civilizácia. Od Indie, Číny až po Rím, kde táto činnosť získala nový rozmer.

Ako prvá forma kvázi média markantne obohacujúca propagandistické možnosti bola kníhtlač. Tá vznikla okolo roku 1450 a neuveriteľnou rýchlosťou sa rozširovala do veľkých a významných centier Európy. V čase reformácie (1517) existovalo mnoho tlačiarenských centier vo vyše 200 významných mestách v Európe. Tie sa tak stávali primárnymi výrobcami prác, ako reformácie (protestanti), tak aj protireformácie (rýmokatolíci). Pomáhala šíriť informácie a postupom času sa stávala prístupná pre každého. Môžeme teda hovoriť o prvých formách masového média. Je pravdou, že v súčasnom svete jestvujú omnoho účinnejšie propagandistické média ako to bolo kedysi. Za praotca takýchto médií môžeme považovať plagát.

Termín „propaganda" sa prvýkrát vynoril v roku 1622, kedy pápež Gregor XV. vytvoril orgán nazvaný Cogregation de Propaganda Fide, ktorý mal za úlohu upevňovať katolícku vieru a bojovať proti protestantskej reformačnej vlne." (Bittman, 2000, s.80) Tento termín sa však čoskoro začal spájať s činnosťou spojenou s propagovaním politických ideí. Najznámejší význam slova propaganda je spojený s politickou a vojenskou činnosťou a zároveň úzko spätý s prvou svetovou vojnou. Počas nej sa prejavila propaganda tak, ako ju väčšina z nás pozná. Obe bojujúce strany sa vzájomne obviňovali z ohavných zločinov proti ľudskosti. Snažili sa vytvoriť dojem, že len oni majú pravdu a všetko ostatné je lož. Začierňovali protivníka falošnými informáciami, aby tak vzbudili v občanoch pocit nenávisti a chuť bojovať. V období vojny sa človek stáva neistým a chytí sa všetkého, čo mu štát ponúkne. Až neskôr sa verejnosť dozvedela, že väčšina obvinení bola len propagandistickým výmyslom. K diskreditácii tohto termínu ešte viacej prispelo, že komunistický a nacistický režim propagandu vyslovene adorovali.

Ako som už spomínal, princípy propagandy sa využívali ďaleko pred vznikom rádia, novín a iných komunikačných prostriedkov. Pravdou však je, že ich vznik znamenal širokú škálu uplatňovania propagandy. Nové svetlo na pojem propaganda vrhá najväčší svetový konflikt. Konflikt, v ktorom najmasovejšou zbraňou bola informácia- druhá svetová vojna. Významným medzníkom bol rok 1933 kedy bol Adolfom Hitlerom na post ministra propagandy dosadený „velikán" Joseph Goebbels. Ministerstvo verejnej osvety a propagandy bolo najdôležitejším orgánom tretej ríše. Niet divu, že druhým „najväčším" Nemcom bol práve Goebbels. Jeho najznámejší výrok znie: „Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou." Hlavnou úlohou ministra propagandy bolo zostaviť plán ako si čo najviac znepriateliť židov. Vytvoriť fanatické obyvateľstvo a zo židov znepriatelenú skupinu. Všetci dobre vieme, že práve táto problematika sa stala hlavným pilierom svetového konfliktu. Ministerstvu podliehali všetky médiá, a preto nebol problém dostať sa do povedomia spoločnosti. Rádio, divadlo, filmy, literatúra, umenia a hudba boli hlavnými sprostredkovateľmi nátlaku a neustáleho šírenia negatívnych faktov týkajúcich sa židovskej vrstvy obyvateľstva.

Propaganda bola veľkou inštanciou nie len na strane nacistického Nemecka ale aj na strane spojencov. Nemecká propaganda zdôrazňovala statočnosť nemeckých vojakov a funkčnosť nemeckých zbraní, no na druhej strane popisovala britských a spojeneckých letcov ako zbabelých vrahov a Američanov dokonca ako gangstrov. Zároveň sa pokúšala znepriateliť spojenecké štáty medzi sebou. Odcudziť Američanov a Britov a oba tieto národy od Sovietov. Na základe týchto informácií by sme si mohli myslieť, že propaganda je nemorálna a bez akéhokoľvek dôvodu jej veriť. Jowet a O'Donnell však rozdeľujú propagandu na základe jej formy na bielu, čiernu a sivú. Dá sa teda povedať, že niektoré propagandy sú morálnejšie ako iné formy, a to s ohľadom na ich pracovanie so skutočnosťou.

Zdroje bielej propagandy je možné identifikovať a ich obsah je čo najpresnejší. Informácie, ktoré sú podávané percipientom, môžeme nepochybne označiť za dôveryhodné. Sú podávané a prezentované tak, aby bolo jasné kto je „dobrý" a kto „zlý". Biela propaganda sa pokúša presvedčiť publikum, že autor danej informácie zastáva tie najlepšie názory a politické ideológie a zároveň mu verí. K bielej propagande môžeme tiež priradiť napríklad národné oslavy alebo medzinárodné podujatia.

Čierna propaganda teda propagandistická dezinformácia má nielen ovplyvniť, ale tiež oklamať širokú verejnosť."( Bittman, 2000, s.83) Jej zdroj nie je známy alebo odkazuje na neexistujúcu autoritu a často funguje pod cudzou vlajkou. Šíriteľ informácie nechce ukázať svoju vlastnú tvár, aby neohrozil svoju verejnú povesť. Dalo by sa povedať, že ide o „veľké maskované klamstvo." Jej úspešnosť/neúspešnosť záleží od ochoty adresáta uveriť dôveryhodnosti zdroja a obsahu správy. Preto by mala byť táto informácia zasadená do vhodného politického, kultúrneho a sociálneho kontextu. Najlepším príkladom čiernej propagandy je pôsobenie ministra propagandy tretej ríše Josepha Goebbelsa.

Medzi týmito dvoma formami sa nachádza tzv. sivá propaganda. Tá obsahuje prvky bielej aj čiernej propagandy. Zdroj informácií môže no nemusí byť známy ale pravdivosť informácií je vždy neistá. Sivá propaganda sa využíva k ospravedlňovaniu vojenských akcií, očerneniu konkurencie alebo napríklad aj na vylepšenie image firmy (reklama, ktorá sľubuje nemožné).

 

Propaganda má presviedčať masy. K masám viedla kedysi dlhá cesta. Neexistoval komunikačný prostriedok, ktorý by dokázal zasiahnuť cieľovú skupinu v čo najväčšej miere a v čo najkratšom čase. Postupom času a technického vývoja sa táto situácia výrazne zmenila. Výdobytky techniky nám umožnili komunikovať v nadnárodnej miere a otvorili tak propagácii mnoho nových dvier. V súčasnosti pojem propaganda stráca svoju hodnotu. Je stále medzi nami, v nových formách a na každom kroku a práve preto si ju dnešný človek neuvedomuje. Nazvime ju teda pojmom manipulácia.

Manipulácia verejnej mienky - technika vlády imperialistickej buržoázie zameraná na usmerňovanie správania a postojov más. Pomocou moderných vedeckých poznatkov a technických metód oddeľuje tvorbu vedomia od poznatkov a úsudkov, aby tak deformovala vedomie človeka. Manipulovanému jednotlivcovi sa sprostredkuje množstvo mätúcich, nepodstatných informácií, podstrkujú sa mu falošné kritériá na hodnotenie javov. Recipientovi sa vsugeruje skreslený obraz sveta, zodpovedajúci záujmom manipulátorov."(JACZ, 1982, s.266)

 

Noviny, billboardy,  rozhlas, rádio, televízia, letáky, knihy či filmy. To je len malá časť masových komunikačných prostriedkov, ktoré slúžia a dopomáhajú k manipulácii nás občanov. Ovplyvňujú naše vedomia bez nášho súhlasu. Alebo to tak nie je?

Poznáme tri základné teórie, ktoré hovoria o vplyve médií. Prvou teóriou je pre dnešný svet už asi utopistická myšlienka, že média na nás nemajú žiaden vplyv. Druhá teória vychádza z práce Josepha Klappera (60. roky) a hovorí o tom, že médiá nás síce ovplyvňujú, no ide o vplyv v podobe posilnenia a nie vytvárania tendencií. Posledná, tretia teória, ktorá bola vypracovaná v 70. a 80. rokoch, je ,tak ako ja osobne, presvedčená o tom, že vplyv médií je enormný. Jej predstavitelia a uznávači tvrdia, že médiá majú moc deformovať skutočnosť a vytvárať tak svoju vlastnú, mediálnu realitu. Tá pôsobí spätne a podieľa sa na vytváraní "skutočnej" reality. Ako je možné, že manipulácia prostredníctvom médií funguje? Je to jednoduché. Ľudia žijú vo svete preplnenom informáciami. Každú sekundu sme schopní prijať niekoľko nových podnetov. Väčšinu z nich prijímame vizuálne, a práve preto je televízia ich hlavným zdrojom. Zbieranie informácií však nie je jediné čo človek robí. Počas príjmu informácií ich zároveň hodnotí a selektuje. Vyťahuje z krabice dôležité fakty, ktoré si následne uchová a tie nepotrebné vracia naspäť. Výberom si vytvára osobitý názor. Týmto procesom sa utvára ľudská špecifickosť, rozdielnosť každého jedinca. Alebo to tak nie je? Nadobudnuté skutočnosti a informácie  vidí každý z nás rozdielnym spôsobom. Médiá nám neposkytujú len fakty, ale aj názory, bez zbytočného zamyslenia. Médiami ponúkané informácie sa k percipientom dostávajú často v konečnej forme. Sú schválené, správne, vyhodnotené, často onálepkované a pripravené na konzumáciu. Forma podania novej informácie je taká striktná a dynamická, že na vytvorenie subjektívneho názoru o jej správnosti nám neostáva priestor. Poslúchač/divák postupne prepadá servilite a nedokáže zvládať to obrovské kvantum informácií. Je doslova nútený k ich automatickému prijímaniu. Osobnosť sa mení na konzumenta, ktorý je pohltený a vtiahnutý do sveta médií. Stáva sa z neho len jedna z mnohých častí televíznej kultúry. Zaradený v dave.

Manipulácia sa asimilovala do naších životov. Manipulujú ľudia, reklamy, média, všetci. Diktujú nám, aké modely nášho života sú pre nás ideálne a správne. Poznajú nás viac ako my sami. Naša spoločnosť nám umožňuje šíriť vlastné názory a preto každý z nás je ministrom vlastnej propagandy.

V závere by som rád poukázal na citát Jána Pavla II:„Úloha brániť ľudskú dôstojnosť a napomáhať verejné blaho nie je ľahká, pretože médiá nemožno použiť iba na hlásanie evanjelia. Mohli by ho naopak v srdciach ľudí umlčať." Žijeme v dobe, ktorej možnosti sú takmer neobmedzené. Tie možnosti sú tu pre nás, pokiaľ ich dokážeme využívať ako slobodní ľudia. Prečo? Pretože na to máme plné právo. Každý si vytvára svoj život a skutočnosť sám už neplatí. Dnes tu na to máme médiá. Žiť treba rozumom a rozmýšľať srdcom. Alebo je to naopak ?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?